Lenka Kollárová

Krása. Paradox predsudku.

Mnohí z nás sa vo svojom živote dostanú do situácie, vďaka ktorej sú schopní pochopiť tie klišé pravdy ako "užívaj si, kým si mladý," "tebe ešte škola bude chýbať," "narobíš sa ešte dosť". Na tieto slová sa nie je možné pripraviť teoreticky, nie je postup, ktorý by mladej mysli objasnil, čo to znamená vek, čas, pominuteľnosť. Do tohto momentu je potrebné zostarnúť, alebo krajšie, dospieť. S vekom ale nie vždy prichádza múdrosť a aj keď už vieme, že pomáhať si treba, aj že nové nie je vždy lepšie, stále veľa ľudí formálne zdatných na právne úkony nie je vedených k tomu, aby dokázali tú svoju starú dobrú zaužívanú "pravdu" podrobiť väčšiemu svetu, či aj tam obstojí. Mladí ľudia nevedia kriticky myslieť a vzorom im mnohokrát nie sú ani rodičia. Dovolenka od Cypru po Maroko, kultúrne bohatstvo zachytiť aspoň na 274 záberoch per ajfón, sedem kilogramov gastro zážitkov na rodinu, kufre plné mušlí, drevených žiráf a bezcolných parfumov. To všetko sa nám páči od mája do augusta, nevieme sa dočkať, kedy navštívime cudzie zeme, nasajeme krásy svetov. Ale pozor, to je všetko, čo sú mnohí z nás ochotní urobiť, ponúknuť sa. Nedáme ani dievky, ani susedný pozemok. Ak sa podarí našej mladej uspieť za morom, je to veľká pýcha, veľká vec, pravda oprávnene, niekto z "našich" prerazil vo veľkom cudzom svete, sám, nebojácny. Tam sa to ale znova končí, akýkoľvek Boh ochraňuj mladého "spoza mora", ktorý chce rovnako preraziť v ďalekom svete u nás, nebodaj má na to aj iný dôvod, ako napríklad vojnu alebo hladomor v oblasti, v ktorej sa narodil, zle je! Sme plní predsudkov, povrchnosti a prázdni voči tolerancii. Netreba zabúdať, že to srdce, ktoré raz možno zachráni život nášmu otcovi či mame po autonehode, môže byť od darcu z miesta a viery nám neznámej. Všetci žijeme jeden život, nikto nie menej alebo viac vzácny, preto by sme mali myslieť na to, že v inakosti je krása, v inakosti miest, chutí, tvárí a že "skutočne krásnym robia človeka činy," nie miesto narodenia.