Cynthia Gregorová

Prieniky

Téma Svet, ktorý máme doma vo mne vyvolala niekoľko otázok: kde je to „doma“? Je to vec miesta? Ak áno, tak akého – môjho bytu? Krajiny? Je to tam, kde sa cítim bezpečne? Posledný rok umocnil moje presvedčenie, že toto miesto je v hlave. Slová „doma“ a „svet“ zdanlivo stoja oproti sebe, ako niečo vlastné a niečo cudzie, neznáme. Ale spojenie „môj svet“ už poukazuje na rozmanitosť, ktorú prijímame za svoju. Vychádza z nás, ale vplyvy pritekajú odvšadiaľ zvonka, my ich transformujeme, osvojujeme si ich alebo odmietneme. Počas školy a po nej som využila možnosti vycestovať a ostať aj niekoľko mesiacov v zahraničí. Spoznávala som ľudí a naše svety sa prepojili, nie len umelecky, ale aj mentálne. Či už vzťahy, ktoré som si vonku vytvorila pretrvali, alebo nie, zážitky a vnemy z nich dodnes tvoria moje „doma“. Menia ma a rozvíjajú, poskytujú vhľad do vzájomných mikrosvetov a predstavu o chápaní sveta v komplexnejšom zmysle slova. Vyhľadávaním spoločného sa zbližujeme a rozdielmi učíme rešpektu, ale aj prehodnocovaniu svojich postojov. Maľby vytvorené pre súťaž sú kolážou tvárí ľudí, ktorých som stretla v zahraničí, ale aj fragmentov mojej vlastnej. Inú rovinu do tejto práce vniesla pandémia – nepokoj, rozrušenie, chaos, neurčitosť. Svet, ktorý mám doma, viac nebol bezpečným miestom, počiatočný strach a tlak zmiešaný s nádejou a očakávaním vyslobodenia z domáceho väzenia vystriedala rezignácia. Takto zdeformované vnímanie spôsobené hlbokou vnútornou krízou zachytáva séria portrétov. Izolácia núti k nazeraniu do seba a nie všetko, čo som našla „doma“ sa mi páčilo. Viem ale, že veci potrebujú svoj čas, aby dozreli a to, ako sme ich spracovali, sa ukáže práve v interakciách našich súkromných svetov.