Jana Bordováčová

Bez domova inak

Väčšina krajín zatvorila svoje hranice, teda bolo ťažšie pre utečencov dostať sa preč z krajín, kde boli (ktoré boli väčšinou nebezpečné). Niektoré krajiny dokonca ani neprijímali/neprijímajú žiadateľov o azyl. Utečenci sú teda nútení žiť v preplnených utečeneckých táboroch, kde sa musia o steny deliť s mnohými ďalšími ľuďmi a hustota populácie je vysoká. Také miesto je nebezpečné, najmä počas pandémie choroby, ktorá sa prenáša čo i len rozhovorom s inými ľuďmi. Hovoriť ľuďom, aby ostali doma počas tejto pandémie je necitlivé voči utečencom – lebo čo vlastne je ich domovom? Dedina, z ktorej ostalo len pár tlejúcich brvien? Stan, ktorý musia každý deň niekoľkokrát opustiť kvôli vode, jedlu či hygiene? Ako môžu ostať doma, keď domov nemajú?

Moje dielo je o ľuďoch, ktorí žijú v krajine, ktorú nenazývajú domovom. Ich domov je niekde inde, ale tam ísť nemôžu. A kam majú ísť, keď nikde nie sú vítaní?